KNIHA BYSTVOR 4: Minulosť voľného kozáctva

Koncom XX. storočia, tesne pred rozpadom Sovietskeho zväzu, začalo sa znovuzrodenie kozáctva, na ktoré v Rusku dlhé roky zabudlo vedenie krajiny aj samotný ľud - od konca občianskej vojny v rokoch 1918 – 1922. Toto znovuzrodenie však prebieha pomaly a s ťažkosťami, pretože súčasné vedenie krajiny nie je príliš zainteresované na obnove kozáctva v starej tradičnej forme a vrátení im území, ktoré stratilo v období občianskej vojny. Vedenie krajiny má záujem iba o oživenie kultúry a tradícií kozákov, čo však nie je najhlavnejšie v procese obnovy kozáctva. 16. júla 1992 Najvyššia rada Ruskej federácie schválila nariadenie „O rehabilitácii kozáctva“. V jeho preambule bolo uvedené: „V súlade so zákonom RSFSR „O rehabilitácii národov vystavených represáliám“, za účelom úplnej rehabilitácie kozáctva a vytvorenia potrebných podmienok pre jeho obnovenie ako historicky kultúrno-etnickú spoločnosť, Najvyššia rada Ruskej federácie nariaďuje: „Zrušiť ako nezákonné všetky akty voči kozáctvu prijaté od r. 1918, ktoré nariaďovali použitie represívnych opatrení voči kozáctvu.“

Toto nariadenie umožnilo obnoviť tradičný sociálno-hospodársky spôsob života kozákov a ich kultúrnych tradícií za podmienky dodržiavania ruských zákonov a uznávania všeobecne platných ľudských práv. Povoľovalo taktiež vytvorenie občianskej samosprávy v  pre kozákov tradičnej forme a na miestach, kde kompaktne žili. Umožnilo obnoviť ich tradičné formy vlastníctva pozemkov. V súlade s týmto nariadením kozáci majú právo slúžiť v Ozbrojených silách Ruska a Pohraničných vojskách Ruskej federácie. Povolilo tiež obnoviť staré tradičné názvy obcí, miest a regiónov. Umožnilo kozákom vytvoriť svoje tradičné spoločenstvá s ich obvyklými názvami, vrátane krajanských spolkov, zväzov a iných organizácií, zaregistrovať tieto organizácie a venovať sa ich činnosti.

V tomto nariadení sa tiež uvádzalo, že všetky tieto činnosti by nemali potláčať práva iných skupín obyvateľstva a jednotlivých občanov. Prízvukovalo sa, že kozáctvo tým nezískava žiadne špeciálne privilégiá, ktoré by sa dali označiť ako stavovské. Dané nariadenie významne povzbudilo najmä tých, ktorí sa považovali za potomkov kozákov. Kozácke hnutie sa stalo masovým. Viacerí sa domnievali, že onedlho bude prijatý aj ďalší zákon, ktorý udelí kozáctvu a kozáckemu hnutiu štátny legislatívny základ. Avšak odlišný postoj zaujali tí, ktorí boli na čele ruského štátu na začiatku 90. rokov minulého storočia. V októbri 1993 došlo k pokusu o štátny prevrat, keď sa v Moskve strieľalo aj na budovu Najvyššej rady Ruskej federácie a prijaté nariadenie tak zostalo legislatívnym vrcholom, určujúcim obnovu kozáctva.

V r. 1994 sa začala prvá armádna operácia za účelom potlačenia povstania čečenských separatistov. Kozáci z Kubáne, Stavropolia a Donu vytvorili niekoľko bataliónov, ktoré sa zúčastnili na bojových operáciách. V priebehu armádnych bojov si najúspešnejšie počínal batalión generála Jermolova. Vtedajšie vedenie krajiny vidiac, že situácia na Severnom Kaukaze sa môže vymknúť spod kontroly a porážka separatistov môže mať aj negatívne následky, uvalilo na kozáctvo tvrdú kontrolu. V tom istom r. 1994 vytvorili Radu pre záležitosti kozáctva pri prezidentovi Ruskej federácie. Táto Rada však začala tlmiť kozácke hnutie. Prvým návrhom tohto konzultačného a poradného orgánu bolo rozdelenie kozákov na registrovaných a občianskych. Pred revolúciou r. 1917 v Rusku registrovaní kozáci neexistovali. Naopak, podobná inštitúcia pôsobila pred stáročiami v Poľsku. V tejto krajine sa takto snažili oddeliť bohatých a chudobných kozákov. Tí chudobní utekali do Záporožskej Seče a mečom si dobýjali prostriedky pre vlastnú existenciu.

Práve podobným registrovaným kozákom prisľúbili službu v mocenských štátnych štruktúrach. Značná časť kozáctva tento návrh privítala. Avšak zrealizovať tento návrh sa nepodarilo. Práve v tom čase došlo k radikálnemu zníženiu počtu príslušníkov ozbrojených síl, vznikol chaos aj v iných mocenských zložkách a pre kozákov sa miesto v nich nenašlo. V r. 1996 došlo k prímeriu s čečenskými bojovníkmi v Chasavjurte. Potreba mať registrovaných kozákov potom už celkom odpadla. Preto v r. 1996 prezident Boris Jeľcin vydal nariadenie, na základe ktorého registrované kozácke organizácie získali štatút občianskych. A v r. 1997 Rada pre záležitosti kozáctva bola zrušená – vraj už nebola potrebná. Avšak nariadenie o registrovanom kozáctve predsa len zohralo svoju dôležitú úlohu – rozdelilo kozákov na registrovaných a občianskych. Vedenie krajiny sa spoliehalo na registrovaných a hodlalo z nich „vypestovať“ nových vlastníkov pôdy. Predovšetkým sa to týkalo vedenia kozáckych registrovaných spolkov.

V novinách „Kozácky pohľad“ (č. 6. 2003) bol zverejnený krátky článok, v ktorom sa ostro kritizovala situácia v radoch registrovaných kozákov. Článok sa začínal citáciou jedného hrdinu románu Michaila Šolochova „Rozoraná celina“. Takto hovoril o družstevníkoch: „Ešte poviem, že robia skazenú politiku a už by som ich dávno rozohnal, pretože si ľahli pod sovietsku moc ako teľa: cicajú – cicajú, ale nerastú a nerastú...“ Situácia v registrovanom kozáctve sa zhoršila a korupcia vo vedení odlákala mnohých kozákov. Nechceli sa stať registrovanými kozákmi. Ku koncu r. 2008 mnohí začali odchádzať a počet registrovaných kozákov sa katastrofálne znížil. Zhoršenie medzinárodnej situácie v auguste r. 2008 donútilo vedenie krajiny opäť si spomenúť na kozáctvo. V r. 2009 obnovili Radu pre záležitosti kozáctva. Situáciu sa však nepodarilo rýchlo napraviť. Štát nemal možnosť ponúknuť kozákom službu v mocenských štruktúrach a preto sa obmedzil iba na to, že zasa sa mohol spoľahnúť iba na registrovaných kozákov. Rada navrhla, aby všetkých „občianskych“ kozákov premenili na registrovaných. Avšak občianski kozáci tento návrh nepodporili a neponáhľali sa zaregistrovať. Naopak, počet registrovaných kozákov sa aj naďalej znižoval.

Aké budú následky podobnej štátnej politiky voči kozáctvu? Je to ťažké odhadnúť. Jedno je však isté: vždy, v každom období, počnúc vládou cára Vasilija III. sa Moskva správala voči kozáctvu dosť opatrne a s nedôverou a robila všetko preto, aby oslabila jeho silu a podriadila ho vlastnej moci. Aby si to človek všimol a pochopil, mal by mať objektívny pohľad na minulosť. Potom si každý spomenie aj na obdobia, kedy kozáctvo bolo chrbtovou kosťou štátu, chránilo a strážilo jeho hranice a životy ľudí.

Nutnosť objektívne nahliadnuť do minulosti je spojená ešte aj s tým, že medzi kubánskymi, donskými a dneperskými kozákmi pretrváva názor, že kozáci sú potomkami Gótov. Túto verziu podporoval aj donský historik Je. P. Saveľjev, ktorý sa odvolával na starodávnych historikov Prokopija, Sinkla a Feofana. Saveľjev to nemal ľahké, pretože archívy mesta Čerkask zhoreli: bolo podozrenie, že nezhoreli náhodou, ale boli zničené, ako aj mnohé iné starodávne písomnosti, v ktorých sa písalo o slovanskej minulosti.

Likvidácia zdrojov umožnila štátnym orgánom falzifikovať slovanskú minulosť. Zvláštnu úlohu v tom zohral Peter I.. Práve on pozval z Nemecka potomkov Gótov - Millera a Bayera, ktorí sa postarali o „nápravu ruskej histórie“. V Millerovej a Bayerovej práci pokračoval Schlözer a ďalší Nemci. V dôsledku toho sa zrodila „normanská“ teória vzniku starého Ruska, v ktorej predkov čerkaských kozákov oddelili od slovansko-ruského etnika a pripojili ich ku Gótom.

Pritom sa všetci, pochopiteľne, opierali o práce historika Iordana, ktorý nevychádzal z údajov svedkov, ale spoliehal sa na interpretácie potomkov Gótov, ktorí vymýšľali rozprávky ako o Gétoch, príslušníkoch géto-dáckej vetvy Trákov, tak aj o zúrivých Hunoch. Tieto rozprávky a chýry tak znepokojovali obyvateľov Európy, že mnohí zo strachu utekali na Západ a viaceré regióny boli vyľudnené. Mimochodom, Huni to je zložený pojem. Ak ho rozdelíme, bude to „Géti“ a „Uni“. V preklade so staroslovanského „Géti“ – sú vojaci, a „Uni“ – sú zjednotení. Teda práve zjednotení Géti tvorili vojsko Hunov. Géti boli aj na severozápadnom Kaukaze, žili tam od nepamäti. Isté obdobie žili samostatne a nepatrili do vojska Hunov. Ale po vojenskej porážke od Alanov sa títo Géti pripojili k vojsku Hunov a potom veľmi úspešne víťazili nad Gótmi. Neskôr, v XVIII. – XX. Storočí sa potomkovia Gótov, Rakúšania a Nemci chytili tejto teórie a začali ju kultivovať, aby odčlenili od Ruska Ukrajinu a navyše aj kozáctvo Dona a Kubáne. Pre Ukrajinu vypracovali a zaviedli do praxe nový jazyk a pre kozákov infiltrovali zmodernizovanú teóriu o tom, že kozáci sú potomkami Gótov. Kozáctvo, ktoré stratilo všetky historické zdroje, nemohlo nič postaviť do protikladu. Preto generálovi P. N. Krasnovi a jeho spojencom sa podarilo strhnúť za sebou značnú časť kozáctva a prilákať ju do služby v nemeckej armáde. Objavenie sa „gótskych“ (“gofejských“) „kozákov“ v Bežeckej „pätine“ a iných lokalitách Novgorodskej republiky je spojené s tým, že Novgorodčania mali s Gótmi tesné obchodné vzťahy a často brali do služby Gótov a potom aj Varjagov. Poskytovali im pozemky a mnohí Góti a Varjagovia sa tam udomácnili. Práve títo potomkovia Gótov a Varjagov sa stali „uškujníkmi“ - prvými ruskými „pirátmi“. Avšak ani Góti, ani Varjagovia, ani „uškujníci“ nemajú nič spoločné ani s pravými Čerkasmi, ani s kozákmi Kubane, Donu a Dnepra.