Slovania

SLOVANIA

Kniha profesora histórie, spisovateľa a kulturológa P. V. Tulajeva, prináša výsledky jeho mnohoročného výskumu prameňov slovanského sveta. Zovšeobecnením letopisných zdrojov a prác domácich a zahraničných učencov 17. až 20. storočia, autor rozprestiera pred čitateľom širokú panorámu historických udalostí v chronologickej postupnosti, od potopy, do mongolského vpádu. Náučno - populárnym jazykom rozpráva o prapredkoch Indoeurópanov, dunajskej kolíske Slovanov a dávnych národoch Eurázie nazývaných Barbarmi. Veľa zaujímavých a objavných informácií autor sústredil v kapitolách o Venétoch, Vandaloch, Baltskej Slávii a v kapitole venovanej vzniku Rusi. Osobitnú pozornosť venoval predkresťanskému obdobiu a jeho mytológii, nástupu kresťanstva a slovanskému písomníctvu. Monografia je veľmi dobre ilustrovaná, doplnená mapkami a poznámkami, čo zvyšuje jej hodnotu. Prekladu do slovenčiny sa ujal odborník na slovo vzatý, pán PhDr. Viktor Timura, CSc., čo publikácii pridáva na hodnote. Knihu odporúčame širokému okruhu čitateľov venujúcich sa téme Slovanov a Slovanstva. Knihu si môžete objednať v našom internetovom obchode www.slavica.sk

Bc. Miloš Zverina

RUSKÁ HISTORIOGRAFIA V SÚČASNOSTI

Ruská historiografia bola v minulosti dvojnásobne neuveriteľne zmanipulovaná. Po prvé po nástupe Romanovcov pozvaním nemeckých intelektuálov do práve založenej Ruskej Akadémie vied (A. L. Schlözer, A. Müller, Baier a i.), ktorí mali prispôsobiť ruské dejiny dejinám Západu (samozrejme, predovšetkým nemeckým). Po druhé k vážnym deformáciám došlo po októbrovej revolúcii v roku 1918 prechodom na zásadu triedneho boja a to aj v lingvistike (N. J. Marr) a likvidáciou skutočných odborníkov na históriu a celej spoločensko-vednej intelektuálnej špičky. K uvoľneniu spoločensko-vedného myslenia a v historiografii po takmer 300 ročnej deformácii došlo až po politickom prevrate, či skôr po Gorbačovovej zrade a za vlády B. Jelcina, ktorí priviedli Veľkú Rusku impériu k rozpadu. V plánoch Západu bol proces nasmerovaný nielen na likvidáciu ruského štátu, ale aj na likvidáciu ruského národa, a postupne aj na likvidáciu ostatných Slovanov. Zámery sa nezmenili. Po zmene politického systému a odstránení cenzúry v spoločenskovednej oblasti oslobodenej od marxistickej ideológie zväzujúcej teoretický rozlet došlo k neobyčajnej explózii v ruskej historiografii. Objavil sa celý rad nových mien a publikácií s historickou problematikou s rozličnými teoretickými koncepciami a prístupmi vo všetkých historických oblastiach, alebo školách a vedách (archeologickej, antropologickej, lingvistickej, genetickej, etnografickej, geografickej, etnokultúrnej a i.), aj keď metodologicky nie vždy s dostatočne ujasneným prístupom. Práve v tom čase naša, slovenská, resp. vtedy ešte československá spoločensko-vedná oblasť prerušila kontakty s ruskou vedou a primkla sa plne k západoeurópskym spoločensko-vedným teóriám, ktoré práve zaznamenávali úpadok a strácali nezávislosť na politike. Úpadok nezadržateľne pokračuje. Práve z dôvodov podriadenosti ideologickým a sledovaných politických záujmom a cieľom.

Úpadok pokračuje aj z dôvodov, že zmanipulovaná západná historiografia nenachádza cestu k náprave chýb v minulosti a priznaniu sa k objektívnym historickým poznatkom a upadá do chaosu. Práve za tejto situácie sa dostáva pod ideologicko-politický vplyv. V úsilí zbaviť sa dovtedajšej ideologickej závislosti a obmedzenosti sa naša spoločensko-vedná oblasť vrátane historických vied nevedomky vrhla do tejto, pre našu suverenitu, oproti predchádzajúcemu východnému bloku, ešte do oveľa nebezpečnejšej, a nielen ideologicko-politickej závislosti, ale aj ekonomickej, ktorá ohrozuje dokonca nielen našu štátnu suverenitu, ale aj národnú existenciu. Kým za minulého režimu sme boli v ideologickej závislosti, ale výrobné kapacity, celá ekonomiky bola naším národným vlastníctvom, zisky z obchodov zostávali v našej národnej pokladnici a mohli sme si o nich suverénne rozhodovať, poľnohospodárstvo prekvitalo, boli sme sebestační vo výrobe potravín. Po prevrate sme o všetko prišli, o celú ekonomiku. Výrobné kapacity za hanebných podmienok hlboko pod cenu prešli do rúk Západu a tým aj zisky z produkcie. Naši pracujúci dostávajú tretinový plat za tú istú prácu ako západní pracujúci na zrovnateľnom zaradení. Poľnohospodárstvo bolo totálne rozvrátené, potravinový priemysel zlikvidovaný a všetko sa k nám dováža v horšej kvalite ako na Západe, ale za rovnaké a neraz dokonca ešte za vyššie ceny. Pritom je tu čoraz väčší tlak na obmedzenie našej štátnej suverenity a odovzdanie rozhodovania o nás a našej budúcnosti do rúk Západu (EÚ), ktorého záujmy a rozhodnutia sú často v rozpore s našou ústavou a zákonmi, štátnymi a národnými záujmami – idú v duchu a línii likvidácie nielen našej národnej suverenity, ale Slovanov ako celku. Je to politický marazmus, ako dôsledok v kríze sa zmietajúceho Západu, ktorý hľadá svoju vlastnú záchranu parazitovaním na tých, ktorých doslova okradol o ich národný majetok, pravda, so súhlasom dosadených domácich politických kreatúr. Všetko nasvedčuje tomu, že západní politickí predstavitelia spolu s politickým vedením Európskej únie stratili rozum a rozhodli sa likvidovať už nielen Slovanov, ale aj národy západnej Európy, v záujme akýchsi zaoceánskych ľudsky zvrátených, nikým nevolených štruktúr za pomoci domácich dosadených a skorumpovaných, teda závislých a manipulovaných politických reprezentantov.

Slovanské národy sa aspoň zatiaľ týmto záujmom a snahám úspešne bránia. A čuduj sa svete, zásluhou Ruska, toho Ruska, ktoré malo byť totálne rozmetané a zničené, Slovania majú dnes aj dostačujúci obranný potenciál. Svedčí to o vnútornej, nepokorenej a nezničiteľnej sile, ktorú Rusko opakovane dokázalo už niekoľko ráz v dejinách. Západný svet sa zmieta v chaose ekonomických a morálnych kríz, z ktorých nemá východisko ako doteraz, ktorým boli vždy expanzívne a dobyvačné vojny, s následným parazitovaním na dobytých a podmanených územiach a národoch. Ďalší vývoj je ťažko predvídateľný. Že však zločinecké záujmy a plány západného sveta krachujú, o tom dnes už nie sú pochybnosti. Čím skôr to pochopíme a naši vládni predstavitelia sa budú podľa toho správať, môžeme prispieť k tomu, aby nedošlo ku katastrofe v podobe tretej svetovej vojny, ktorú dnes vojnoví zločinci z USA a NATO v spolupráci s Európskou úniou propagandisticky otvorene pripravujú. Možno to dokonca označiť za propagandistickú prípravu obyvateľov Európy na ich nukleárnu smrť. Po politickom prevrate a príklone k Západu naša spoločensko-vedná oblasť stratila kontakt s ruskou vedou, ktorá ničím neobmedzovaná a nemanipulovaná nabrala neobyčajne tvorivé obrátky. Historiografia nie je výnimkou. Skôr naopak. Ruská veda zaznamenala neuveriteľný pokrok. A nielen vo vojenskej oblasti. Problém pôvodu, začiatkov Slovanov a formovania slovanských národov nie je výnimkou. Preto sme sa rozhodli oboznámiť našu kultúrnu verejnosť aspoň čiastočne s úsilím a smerovaním ruskej historiografie v oblasti rekonštrukcii našej najstaršej minulosti. Prečo sme sa rozhodli preložiť práve tohto autora a jeho prácu? Zaiste aj preto, lebo s profesorom P. V. Tulajevom sme nadviazali kontakty na jubilejnom Všeslovanskom zjazde v roku 2017.

To je však len formálny dôvod. Hlavným dôvodom je to, že jeho posledné dielo pod názvom „Rus, Slavjane a ich sosedi v drevnosti“ (Rus, Slovania a ich susedia v minulosti), Moskva 2018, umožňuje získať oveľa širší rozhľad po minulej i súčasnej ruskej historiografii, ako ktorékoľvek iné podobné dielo ruských bádateľov. Samotné dielo P. I. Tulajeva má v podstate dve rozdielne časti. V prvej časti autor predkladá svoju koncepciu pôvodu, začiatkov a vývoja Slovanov a slovanských národov s dôrazom na Rusov a formovanie ruského štátu. Autor zhromaždil ohromné množstvo poznatkov z rozsiahleho pramenného materiálu a usporiadal do vlastnej koncepcie a logickej štruktúry. Prináša množstvo nových poznatkoch, o ktorých u nás nie sú informácie v dostupnej literatúre. Dáva celý rad nových podnetov na úvahy a premýšľanie o našej minulosti. Ide nesporne o erudovaného a rozhľadeného autora po pramenných materiáloch, ktoré u nás nie sú prístupné. Bez ohľadu na to, že tak ako každá teoretická koncepcia má aj svoje slabé miesta. V druhej časti (10. a 11. kapitola) prináša stručný prehľad o minulých, ale aj o súčasných ruských historikoch a slovanofiloch, čo je popri tých, ktorých spomína autor v prvej časti, vyše sto významných bádateľov s názvami ich základných diel a stručnou charakteristikou o obsahu aj o prístupe a hlavných myšlienkach alebo teoretickej koncepcii. Takýto prehľad, aj keď iba stručný, nemožno nájsť nikde inde v jednej publikácii. Umožňuje orientovať sa prípadným záujemcom o túto problematiku, k čomu by sa ináč museli veľmi zložito dopracovávať. To je ďalší a hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli preložiť práve túto publikáciou. Ďalším dôvodom, prečo prekladáme práve tohto autora a túto publikáciu je skutočnosť, že v plejáde rôznych škôl a teoretických koncepcii sa nám P. I. Tulajev a jeho publikácia javia ako akýsi neoficiálny stred medzi tými, ktorí na jednej strane sa usilujú o objektívne teoretické pohľady (napr. v archeologickej škole – vychádzajú zo spoľahlivých teoretických poznatkov, a usilujú o postihnutie reálnej histórie, aj keď nie sú historici: V. V. Rybakov, M. V. Sedov, J. K. Begunov a i.). Na druhej strane sú teoretické koncepcie vychádzajúce z veľkoruskej koncepcie (rusocentrizmus), ako napr. koncepcia J. D. Petuchova (ešte sa k nej vrátime), alebo ktorí v súvislosti s problémom pôvodu Árijcov (severská teoretická koncepcia) fantazírujú, bez opory v poznatkoch. Uvedené skutočnosti naznačujú, že k jednotlivým školám a teoretickým prístupom súčasných ruských historikov treba pristupovať diferencovane a kriticky. Napokon ani P. Tulajev nešetrí kritikou niektorých autorov s ich historickými prácami. V prvom rade je to kritika „veľkoruskej“ teoretickej koncepcii J. D. Petuchova, osobitne jeho diela „opus magnun“ – „História Rusov. Najstaršia epocha“. Petuchov, ako uvádza P. Tulajev, „tu formuje, zdôvodňuje a rozvíja hypotézu o Rusoch ako genetickom jadre bielej rasy, počnúc od 40. tisíc rokov pred n. l., čo zahŕňa vývoj od protočloveka-cromaňonca k človeku rozumnému. Genetické jadro bielej rasy je síce vo východnej Európe, ale to nie je geneticky „ruské jadro“!

Týmto genetickým jadrom je severokauzkazská europoidná čeľaď, z ktorého sa vyčlenili najprv Slovania spolu s ostatnými európskymi vetvami a len z nich sa formovali a vyčleňovali ostatné európske národy. J. D. Petuchov opisuje dejiny Rusov-borealov a Rusov-protoindoeurópanov, Rusov-palestíncov a Rusov Malej Ázie, Rusov- protosumerov, Rusov Hindustanu, Rusov Grékov a Rusov južnej Sibíri. Podľa jeho rusocentrizmu mnohé staroveké národy boli buď Rusi alebo ich blízki príbuzní...“ J. D. Petuchov v jedenej zo svojich posledných monografií „Rusi starovekého východu“ (2003), pojednáva ďalej o Rusoch Árijcoch, Rusoch dvojriečia (Babylon a Asýria), Rusoch Nílu, o Rusoch Blízkeho východu, Rusoch Sumeroch a napokon o Rusoch Židoch, tzv. hybridných Rusoch, alebo Protosemitoch. Filozofické zovšeobecnenie svojej historickej teórie prezentuje v knihe „Superrevolúcia a vyšší dôvod vesmíru. Superetnos Rusov od mutantov k bohočloveku“ (2006), kde etnické problémy prenáša na kozmickú úroveň, tvrdiac, že jeho teória „prevráti vedecký obraz sveta.“ (J. D. Petuchov, Tajny drevnich Rusov, 2001, s. 473) V citovanej publikácii dokonca uvádza Rusov ako „Prvonárod“. (c. d., s. 263) Inde zase stotožnil Árijcov s Rusmi (Tamže, s. 247, 253) A tu je azda vrchol rusocentrizmu: „Etnonym „Slovania“, „Sloveni“ sa objavil veľmi neskoro, v 1. tisícročí pred n. l. Samotný názov „rus“, „ros“, „rys“ s koreňom „r-s“ existuje od nepamäti a vyskytuje sa už u Protoindoeurópanov, t. j. u priamych predkov našich priamych predkov, a teda, u našich ruských prarodičov, ktorí žili pred pätnásť i dvadsať tisíc rokov pred nami.“ (Tamže, s. 246) Dodajme, že v citovanej publikácii autor takmer nepozná názov „Slovania.

„Rusocentrizmus“, podobne ako všetky nacionalistické teórie, je založený na obrátenom vzťahu: „superetnos“ tu nie sú Slovania, z ktorých sa postupne formovali a vyčleňovali slovanské národy, ale superetnosom sú Rusi, z ktorých sa formovali všetky ostatné slovanské národy. K tomu dodávam: v prvom rade „r-s“ nie je nijaký slovný koreň. Takto by sme mohli z rôznych písmen skladať korene svojvoľne ako by sa nám to hodilo. Na druhej strane nevie nič o názve „Van-Vani“, ani o archaickom koreni „SAW-WAN“, ktorý tu bol už 5500 rokov pred n. l. (H. Haarmann, Historie potopy sveta – po stopách raných civilizaci.“ (Praha 2010, s. 165), z ktorých vyšiel nielen názov „Van-Vani“, ale zmenou hlásky „a“ v týchto koreňoch aj názov „SOVANY“ (tvar v origináli: „Σωβάνου“) [Ptolemaios, Geographia II, Lipsiae 1845, s. 163 – 7. kniha, 2. kap., § 6], ktorý Ptolemaios uviedol pri popise územia okolo rieky Ganga v Indii, kde archeológovia našli aj zvyšky šnúrovej keramiky, (Ako sa tam dostali?!) podobne aj tvar – názov „SUOVENI (originál „Σουοβηνοι“) [Tamže, s. 124 – 6. kniha, 14. kapitola, § 9,], ktorý Ptolemaios uviedol v strednej Európe – teda Sloveni – Slovani. P. Tulajev pritom okrem iného uvádza: „Varjažskí Rusi, ako vidíme, boli čiastočne Normani a čiastočne pobaltskí Slovania, t. j. Venedi. Slovansko-ruské spoločenstvo sa formovalo s upevnením vlády Rurikovcov, t. j. v 9. storočí n. l. Až od tej doby máme právo hovoriť o Rusoch ako Slovanoch.“ Teda iba od doby, odkedy začala integrácia rozličných, zväčša príbuzných kmeňov do jedného – ruského národa. O niektorých iných slovanských národov môžeme pritom hovoriť skôr. Je celý rad ďalších podobných „rusocentrizmov“, napríklad aj v prípade pohľadu na „Rugov“ a ich „Rugiland“ ako na „Rusov“ či Etruskov. Pôvodné sídla Rugov na začiatku n. l. boli podľa antických prameňov južne od Rujany a ich názov „Rugi“ je odvodený od „Rujany“. Nemožo ich preto dávať do súvislosti s Rusmi.

Po prechode k Dunaju v dnešnom Rakúsku s presahom na Moravu vytvorili „Rugiland“. Rimania ich uvádzajú ako kmene patriace do Rímskej ríše už roku 307. Treba preto odlíšiť týchto Rugov, ktorí sa presunuli zo severu k Dunaju a Rugov, ktorých spomína Prokopius v 6. storočí v Škandinávii pod vládou Rodwulfa. V dobe Prokopia z Kaisarei sa škandinávski Rugi považovali za jeden z gótskych kmeňov, ktorí už dlhšie žili nezávisle. Autor diela „Vojna s Góty“ (Prokopius) uvádza: „Keď Teodorik ich, aj s inými kmeňmi (Rugov – V. T.) zjednotil, zaradili sa medzi Gótov a ďalej vystupovali spoločne. Nikdy nevstupovali do manželstva s cudzími ženami a vďaka tomu si uprostred Gótov zachovali svoju rodovú príslušnosť. Správy o nich zanikajú, keď roku 489 odišli s Teodorikom do Talianska. Rugovia, ktorí prešli k Dunaju na začiatku 4. storočia n. l. sa roku 451 zúčastnili bojov proti Rímu na Katalánskych poliach na strane Attilu a roku 454 aj bojov proti zvyškom Hunov pri riečke Nadao. Koncom 5. storočia sa strácajú. Nie sú nijaké informácie, tým menej poznatky o tom, že by sa boli stali súčasťou Samovej, tým menej Veľkomoravskej ríše. To sú len také spresňujúce poznámky, pretože autor aj keď nepochybne preukázal široký rozhľad po slovanských národoch, zdá sa, že o slovanských kmeňoch a národoch strednej Európy a ich najstarších dejinách sa mu, okrem Slovincov, nepodarilo získať dostatočný prehľad, čo niekedy závisí aj od prístupnosti k prameňom. Nemožno však obísť, že v prehľade slovanofilov-romantikov opomenul uviesť Ľ. Štúra, aj keď mu je dobre známy, ako to autor potvrdil v inej svojej monografii. Riešenie najstarších európskych dejín, pôvod a začiatky Slovanov a formovanie slovanských národov historikmi je a zostane problémom, a to nielen ruských. Dôvodom je to, že pre historikov dejiny začínajú tam, kde začínajú písomné pramene. Ale tie začínajú len tri tisíc rokov pred naším letopočtom. Dejiny ľudstva však prinajmenšom pred 100-tisíc rokmi.

Ak potom nevezmú do úvahy poznatky o pôvode a vývoji človeka (antropológia) ani archeologické poznatky, zostáva im voľný priestor na fantazírovanie o tom, ako to mohlo byť, aký by mohol byť náš pôvod, začiatky a vývoj. Preto je toľko rozličných, aj protichodných teórií o našom pôvode, začiatkoch a vývoji, pričom niektoré nemusia mať vôbec nič spoločného so skutočnosťou, so skutočným pôvodom, začiatkami a vývojom. Naše najstaršie dejiny sú preto riešiteľné len vo filozofii dejín, vychádzajúcich zo syntézy interdisciplinárnych poznatkov. Napriek uvedeným kritických poznámok, práca P. I. Tulajeva má veľmi veľa zaujímavých a objavných informácií pre našu širokú kultúrnu verejnosť, nielen pre historikov, ktoré u nás nie sú k dispozícii. Iste, indický bádateľ B. G. Tilak objavením a poukázaním na pasáže v Rigvéde, ktoré mohli vzniknúť iba za polárnym kruhom, teda poukázaním na Hyperborejcov a na pôvod Árijcov, skomplikoval teoretický prístup a riešenie našich najstarších dejín, pohľad na pôvod Európanov a Slovanov. Ale keď sa budeme pridržiavať existujúcich antropologických a archeologických poznatkov, poznatkov o pôvode, začiatkoch a vývoji človeka (ľudstva – typu Homo sapiens sapiens), budeme blízko, ak nie dokonca veľmi blízko skutočnosti. Celkom iný problém predstavujú teórie a poznatky, ktoré poukazujú na existenciu vyspelých civilizácií pred nami, pred dnešným ľudstvom (Homo sapiens sapiens). Tu nám nebude postačovať ani filozofia dejín ako sme ju uviedli vyššie a bádanie bude musieť nájsť nový spôsob a metodológiu prístupu k problémom, o čom zatiaľ nemáme ani tušenie. Antropológiu bude musieť nahradiť nejaká veda o živote (život nie je iba pozemskou, ale kozmickou záležitosťou a kategóriou, teda nejaká „vitológia“ – vita = život) s prepojením na „kozmický informačný systém“. Netreba pochybovať o tom, že tajomstvo kozmického informačného systému bude skôr či neskôr objavené tak, ako bolo objavené tajomstvo prenosu zvuku a neskôr aj obrazu na diaľku, aj keď sa to ešte pred nejakými 150-timi rokmi javilo ako číra fantázia. Ale to je už iný problém, ktorý čaká riešenie budúce generácie.

PhDr. Viktor Timura, CSc.