Slovanská škola

SLOVANSKÁ ŠKOLA

Domáca veda o minulosti

Snaha mnohých aktívnych ľudí skúmať minulosť, zhodnotiť súčasnosť a v nej zakorenené tendencie vývoja budúcnosti, prebúdza záujem verejnosti o našu minulosť. Cesta k pochopeniu dejín nevedie cez ich prepisovanie podľa súčasných záujmov a predstáv vládnucej vrstvy vo svete, a najmä nie dnešnej západnej (euroatlantickej) a domácim prisluhovačom, ale ich všestranným štúdiom. Dejiny Slovanov, ktoré boli v minulosti značne zmanipulované je potrebné skúmať z pozície našich predkov. Idea vývoja slovanského svojbytného kultúrno- historického typu – Sveta Slovanov, má pre našu budúcnosť zásadný význam. Žiaľ, oficiálna, akademická historická veda, sa viac ako jedno tisícročie nachádza pod kontrolou kresťanských a európskych teoretikov (historická veda má prozápadný charakter), ktorí po celú uvedenú dobu s minulosťou Slovanov manipulovali s úsilím prispôsobiť ju svojím predstavám tak, aby sa na minulosť Slovanov zabudlo. Objavili sa nasledovné dôležité momenty, ktoré negatívne ovplyvňujú bádanie minulosti Slovanov:

1. Objavil sa fenomén „bielych miest“ v interpretácii minulosti, kedy sa s prekvapením dozvedáme, že väčšina našich vedomostí o minulosti Slovanov je falošných a nezodpovedajú skutočnosti.
2. Idealizáciu socialistického (komunistického) obdobia vystriedala tendencia prikrášľovania obdobia vývoja pred ním.
3. Absentuje vedecký objektívny výskum našej minulosti.

Ľudia, ktorí sa zbavili nadvlády marxisticko-leninskej ideológie, sú nútení hľadať nový prístup k našej minulosti s úsilím o pravdivé zobrazenie minulosti.

V interpretácii historických faktov existujú značné nedostatky, pretože historiografia zostáva naďalej poľom urputného ideologického boja. Každý jeden účastník tohto boja si musí vybrať, či sa postaví na stranu Slovanov alebo bude presadzovať cudzie záujmy proti nim. Oficiálna historická veda v krajinách slovanského sveta často neprezentovala vedu o minulosti z pohľadu záujmov slovanských národov. Predstavitelia oficiálnej historickej vedy robia všetko preto, aby posilnili svoje tvrdenia a každý nesúhlas vyvoláva u nich nie len námietky, ale ja zúrivý odpor, ktorý vyúsťuje do rôznych obvinení a prenasledovania inak zmýšľajúcich.

Slovania po marxisticko-leninskej ideológii, musia hľadať nový prístup k svojej minulosti, ktorý by im umožnil pravdivejšie zobraziť procesy vlastných dejín v súvislosti s vývojom ľudstva. Predošlé obdobie bolo vždy miestom pre politický boj a prekrúcanie, či zámenu a manipuláciu s faktami a ich interpretáciou. Túto skutočnosť potvrdzujú aj súčasné tendencie. Minulosť pre nás existuje:

1. ako udalosti, ktoré sa uskutočnili v minulosti a ovplyvňujú súčasnosť;
2. ako odraz týchto udalostí (interpretácia) vo vede o minulosti a v literatúre.

Minulosť ako súvislý rad udalostí je realita. Jej odraz (interpretácia) vo vede a literatúre do značnej miery závisí od toho kto uvedenú udalosť opisuje a od školy, ku ktorej patrí. Historická literatúra zo začiatku 21. storočia svedčí o rôznosti chápania predmetu „história“. Je to dôsledok aj toho, že v priebehu dlhého obdobia históriu neskúmali ako vedu, ale zaraďovali ju do kategórie literatúry a umenia. Historické udalosti sa prezentovali aj v piesňach, povestiach a bylinách, ktoré skladali speváci už pred vznikom gréckej civilizácie. Okrem toho sa písali letopisy.

Historická veda pracuje s takými kategóriami ako „historický čas“ a „historická udalosť“ – fakty. „Holé fakty“ a „historický čas“ ako „fragmenty skutočnosti“ samé o sebe často nič nehovoria čitateľovi. Týmto kategóriám (faktom a historickému času) dáva zmysel interpretátor, ktorý závisí  od jeho vedeckých a ideovo-teoretických názorov. Preto v rôznych názorových systémoch tá istá udalosť získava odlišný výklad a nadobúda odlišný význam.

Od toho, aký je výklad (interpretácia) udalosti a času závisí to, nakoľko je výklad blízky alebo vzdialený skutočnosti. Od kvality interpretácie udalostí závisí aj úroveň historickej vedy vo všeobecnosti. Pravda o nej je absolútna a interpretácia relatívna.  Smerovanie vedy o minulosti musí viesť od neúplnej, relatívnej pravdy k oveľa plnšej, ktorá sa približuje k pravde. Toto je práca, ktorá si vyžaduje námahu, veľa času a neovplyvnený postoj historika nacionalizmom a vládnucimi ideológiami. Len tak je možné priblížiť sa alebo objaviť pravidlá vlastného vývoja v súlade s objektívnym smerovaním vývoja ľudského rodu a pristúpiť k vedomému plánovaniu ľudskej činnosti a budúcnosti.

Žiaľ, často menej významné udalosti alebo osobnosti získavajú v interpretácii väčšiu vážnosť, ako tie, ktoré skutočne hrali významnú úlohu, ale nehodia sa do existujúcej politickej situácie a záujmov vládnucich elít.

Ľudia, ktorí sa zaujímali o históriu, mohli nadobudnúť dojem, že minulosť nás vlastne ničomu nenaučí a je iba výsledkom voluntaristickej činnosti tried, sociálnych skupín a veľkých osobností. Historici vo veľkej miere vychádzali zo záujmov vládnucej triedy a nie zo záujmov národa.

Napríklad 66% všetkých šľachtických rodov v Rusku nebolo ruských. Poľsko-litovské rody vždy oveľa viac inklinovali k Európe ako k Slovanom. V Rusku aj úsilím Západu, sa do značnej miery neformovala ruská, ale vládnuca trieda, v radoch ktorej bol vplyv Západu značný. Šľachta v Rusku po reformách a politike Petra I. do značnej miery prešla na  používanie európskych jazykov. Ruský jazyk používali iba pre komunikáciu s ruským národom, ktorý ponížili na úroveň pracovného dobytka. Takýto národ nemohol mať svoju minulosť.

Peter I. po založení ruskej akadémie pozval do nej nemeckých intelektuálov vrátane na dejiny (Bayer, Müller, Schlözer), aby prispôsobili ruské dejiny dejinám Európy. Takto boli ruské dejiny odeté do pangermánkeho šatu, z ktorých sa vytratila Veľká Tartária, ktorá ešte koncom 18. storočia bola vo všetkých západoeurópskych encyklopédiách a z ruských dejín sa vytratilo päť tisícročí. Nepomohli ani protesty takých osobností, akými bol Lomonosov. Katatrína III., ktorá nastúpila na trón po Petrovi I., nechala zhromaždiť písomnosti, ktoré sa týkali ruských dejín a následne ich dala zlikvidovať. Zachovalo sa len to, čo bolo v súkromných knižniciach.

Diela iných, než mocenskou kastou uznaných autorov, neprijala vládnuca elita devätnásteho  storočia, a preto neboli prístupné pre široké vrstvy národa, ktorý sa vychovával prevažne cez biblické námety, vzdialené od ruskej skutočnosti. Falzifikácia slovanskej minulosti sa začala už od nastolenia kresťanstva. Napríklad Knieža Vladimír, ktorého cirkev kanonizovala za svätého, si dobre  uvedomoval, že upevnenie absolútnej moci bude úspešné iba vtedy, ak sa zmení chápanie sveta prevažnej časti národa. Chápanie sveta Rusmi bolo založené na volebnom systéme rodovej a celonárodnej moci. Preto potrebovali taký nábožensko-ideologický systém, ktorý by podporoval iba absolútnu moc. Pre Vladimíra bolo najprijateľnejším nábožensko-ideologickým systémom kresťanstvo byzantského typu, najsilnejšou stránkou ktorého bol obrovský morálno-psychologický vplyv na človeka. Národ sa však nechcel vzdať svojich tradícií a zvykov, Vladimír preto nechal povraždiť tretinu obyvateľov Kyjeva, ktorí sa proti kresťanstvu búrili a ostatných zahnal do rieky Počajny a pokrstil. Pri presadzovaní kresťanstva sa v prvom rade ničili a zneucťovali sväté miesta, likvidovali vyobrazenia bohov, ktorých oslavovali naši predkovia. Vlastne od r. 988 sa začala dlhoročná vojna kresťanstva proti slovanstvu. Vo svojej podstate to bola občianska vojna. V jej dôsledku zahynul obrovský počet ľudí. Napriek tomu sa v celom Rusku zachovala „Dvojviera“ až do reformy ruskej pravoslávnej cirkvi patriarchom Nikonom v rokoch 7161 – 7164 slovanského letopočtu, t. j. do roku 1653 – 1656 nášho letopočtu. Ale aj po reforme sa medzi ľudom do značnej miery udržiavala dvojviera. Najmä na vidieku, ale hlavne za Uralom sa pridržiavali viacej tradičných zvykov z čias pohanstva, ako kresťanstva. Tak sa v mnohých prípadoch zachovali pôvodné texty slovanského vyznania a učenia – vedenia, Védy Slovanov.

Naši predkovia mali tri druhy písma: runové, písmo čiar a rezov a lineárne. Lineárne   písmo malo 49 písmen a nazývalo sa Bukvica (staroslovenské písmo). Konštantín a Metod vytvorili hlaholiku – cirkevno-slovanské (liturgické) písmo. Do 18. storočia, keď sa začala rozvíjať historická veda, sa zachovali iba niektoré údaje o našej minulosti, často považované za fantastické. Boj o históriu Slovanov bol veľmi nevyrovnaný, pretože väčšina zdrojov bola zničená, a slovanské dejiny bolo a ešte aj dnes je treba napísať znova, na základe toho, čo sa zachovalo. K takým prameňom patrí aj Velesova kniha z 9. storočia, ktorú napísali na doštičkách a ktorá sa vďaka svojim ochrancom, aj keď v neúplnom stave, zachovala do našich dní. Nie náhodou sa údaje z „Velesovej knihy“ objavili aj v Joakimovskom a Mazurskom letopise. „Velesová kniha“ spolu s dielami V. N. Tatiščeva, M. V. Lomonosova a E. I. Klassena je zdrojom výnimočného významu pre poznanie  našej minulosti.

V súčasnosti zápas o dejiny Slovanov pokračuje. Západ u nás vytvoril a vydržuje množstvo spoločenských a spoločensko-politických organizácií, ktorých úlohou je profanovať slovanskú národnostnú ideu, aby sily nového svetového poriadku mohli v ľubovoľnej chvíli vykrikovať o fašizme (pričom sami napomáhajú fašistickým organizáciám) a zamedziť tým vytvorenie skutočne slovanského národnostného hnutia.

História vždy bola pod prísnou kontrolou západniarov a im duchovne príbuzných štruktúr. V dôsledku toho oficiálna historická veda sa ešte viac stala rukojemníčkou vládnucej ideológie a jej záujmov. A keď niekto išiel iným smerom, dostalo sa mu primeranej odpovede. Svedectvom sú aj posledné udalostí v súvislosti s odvolaním vedúceho katedry „slovenských dejín“ na Univerzite Komenského v Bratislave.

V tejto súvislosti navrhujeme všetkým predstaviteľom domácej vedy o minulosti, aby sa pridržiavali záujmov vlastného (slovenského) národa s objasňovaním súvislosti našich dejín so slovanskou minulosťou.

Súčasnosť je charakteristická tým, že došlo k oživeniu záujmu o rozvoj našej domácej vedy o minulosti, ktorá nie je vždy v súlade s oficiálnou akademickou historickou vedou, aj keď tá nemá protiargumenty na vyvrátenie nových pohľadov, ktoré sa u nás množia. Aby sa dal dosiahnuť prelom v tejto oblasti, potrebujeme:

1. posilniť dôkaznosť našich publikácií, zblížiť ich konceptuálne;
2. vyvarovať sa dogmatizmu kresťanstva a marxistického materializmu;
3. vykonávať vyhľadávanie poznatkov na širokom fronte, využívajúc údaje aj z iných vied;
4. snažiť sa vybudovať vzájomne spojený proces vývoja udalostí v starodávnej minulosti

Tisícročná prax kozmopolitov v ich snahe pokresťančiť a poeurópštiť slovanský národ jednoznačne ukazuje, že toto vedie nás Slovanov do nebytia.

Aby sa slovanské národy tomu vyhli, musia mať svoju vedu o minulosti, ktorá by príslušným spôsobom odrazila všetky falzifikácie slovanskej a našej minulosti a súčasnosti a vytvorila pevné základy budúcnosti. Musíme mať pri tom na zreteli, že proti našej  vede o minulosti vystupuje celý rad škôl a prúdov s najrôznejšími predstavami a záujmami, ktoré nie sú v súlade s našimi.

Slovanská (domáca) veda o minulosti čerpá z týchto zdrojov:

• Ústna ľudová slovesnosť
• Zapísaná ľudová slovesnosť v neskoršom období
• Bájoslovie Slovanov (mytológia)
• Stará múdrosť našich Predkov (Veda, Stará vieronauka slovenská,…)
• Letopisy
• Stredoveké kroniky
• Diela slovanských autorov (minulých a súčasných)
• Diela autorov z iných kultúr a národov
• Historické pramene a pomocné vedy historické

Veleslav, Nitra 9. apríla 2023

Bystvor, kniha prvá, Nitrava, 2017