Západní slovania – OSOBNOŤ JURIJA IVANOVIČA VENELINA

ZÁPADNÍ SLOVANIA

OSOBNOŤ JURIJA IVANOVIČA VENELINA

Jurij Ivanovič Venelin (1802 – 1839) – významný historik, lingvista, etnograf a folklorista prvej polovice 19. storočia. Bol jedným zo zakladateľov slovanských štúdií ako nezávislej vedy. Patrí mu viacero svetových priorít: po vedeckej výprave z Ruskej cisárskej akadémie na Balkán napísal prvú gramatiku bulharského jazyka, napísal a vydal prvé dejiny Bulharov, vydal prvú zbierku staroslovanských listín, zostavil prvý európsky slovanský vyučovací program pre univerzitu. J. I. Venelin sa stal jedným zo zakladateľov slovanskej školy v ruskej historickej vede. Už po prvej publikovanej práci o bulharských dejinách si získal povesť v literárnej a akademickej spoločnosti Ruska, aj keď nie bez určitých negatívnych ozvien za odvážny romantický štýl, odvážne hypotézy a prekvapivé objavy. Niektorí ho preto označili za fantazírujúceho rojka, zväčša však iba na základe povrchného oboznámenia sa s jeho prácou. Niekoľko serióznych vedcov sa venovalo serióznemu štúdiu bohatého tvorivého dedičstva priekopníka ruských slovanských štúdií. Jurij Ivanovič sa narodil 22. apríla 1802 v  dedine Tibava na východnom Slovensku v rodine Georgiy Hutsa, ktorý bol najprestížnejším vicearchidiakon (arcibiskupom) „Verchoviny“. Syn bol pripravovaný podobne na duchovnú dráhu. Meno Jurij Venelin si zvolil až po príchode do Moskvy. Najprv absolvoval gymnázium v Užhorode, potom miestny teologický seminár a v roku 1821 sa stal študentom episkopského (biskupského) lýcea (seminára). Na lýceu sa po prvý raz stretol so svetom vedy a s plnou energiou sa ponoril do štúdia najstaršej histórie. Po skončení lýcea pokračoval v štúdiu na Ľvovskej univerzite, ktorá v  tom čase predstavovala významné kultúrno-vzdelávacie centrum a bola jedným z najväčších náboženských centier v Európe. Na univerzite počúval prednášky najlepších profesorov a učarovala mu univerzitná knižnica, kde začal čítať a robiť si výpisky z originálov klasikov svetových dejín a literatúry, s osobitnou pozornosťou na historicky neobjasnené obdobia a udalosti. To ho natoľko zaujalo, že sa rozhodol opustiť vidinu katolíckeho kňaza a  venovať celý svoj život vede. Po skončení univerzity sa rozhodol s bratrancom Ivanom Molnárom opustiť Uhorsko a prekročili hranice do Ruska. Do Moskvy sa dostali v roku 1825 a tým prerušil aj svoje rodinné púta. Pri hľadaní kontaktov a možností živobytia sa v Moskve obrátil najprv na svojho krajana, slávneho slavistu a učiteľa Ivana Semjonoviča Orlaja (1771-1829), ktorý napísal prvú históriu Zakarpatska v  ruštine. Ten s pochopením akceptoval žiadosť mladého muža uplatniť sa ako historik, ale poradil mu, aby si kvôli živobytiu zvolil „prospešnejšiu vedu“, konkrétne medicínu. Jurij preto vstúpil na lekársku fakultu Moskovskej univerzity. V roku 1829 zložil skúšku na titul doktor, ale lekárskej praxi sa nevenoval. Aj počas štúdia na lekárskej fakulte dni a noci študoval klasické diela o minulosti. Jazykovo bol na to výborne pripravený. Ovládal latinčinu, gréčtinu, nemčinu, francúzštinu, angličtinu, španielčinu, maďarčinu, hovoril aj po rumunsky a nerobili mu problémy ani slovanské jazyky. Z poznámok z knižnice na univerzite vo Ľvove začal publikovať cenné historické informácie o Slovanoch a ich príbuzných kmeňoch s citáciami zo Strabóna, Tacita, Pliniua st., Kassiodora, Jordána a ďalších, ktoré získal z takých publikácií ako „Monumenta inedita rerum Germanicorum“. Osobitnú pozornosť venoval histórii Byzancie. Jeho výpisky o histórii Byzancie predstavovali päť zošitov. Boli to jeho vlastné preklady z originálnych kroník byzantských cisárov a fragmenty byzantských spisovateľov, prevzaté z antológie „Corpus historiae Bizantinae“, popri ďalších autoroch, ako Gibbon, Schaff, Manhart, Kera a ďalší. Jeho zošity výpiskov tvorili zvláštnu osobnú knižnicu. J. Venelin bol súčasníkom A. S. Puškina, N. V. Gogola, A. S. Chomjakova. Klasici ruskej literatúry z prvej polovice 19. storočia boli jeho priatelia. Bol teda významnou osobnosťou Puškinovej éry. Sledoval vydanie každej novej kapitoly Eugena Onegina, pozitívne sa vyjadroval o básnickej skladbe Borisa Godunova a kriticky skúma príbeh Lžidmitrija v interpretácii N. Karamzina. Brilantné vzdelanie, dobrá výchova a  vynikajúce osobné vlastnosti mladému vedcovi otvorili dvere pohostinných ruských domov. Venelin navštívil historika a spisovateľa Μ. P. Pogodina, viedol rozhovory s A. S. Šiškovom, I. I. Sreznevským. Publikoval v  populárnych periodikách tej doby: „Moscow Herald“, „Telescope“, „Patriotic Notes“, „Journal of Ministry of Public Education“ atď. Venelin okrem starogréckych, rímskych a byzantských autorov študoval diela významného slovinského filológa E. Kopitara, zahraničného korešpondenta člena Ruskej akadémie vied, ktorý sa zaoberal štúdiom antických slovanských pamiatok vo Viedni. Ďalej študoval diela historika A. Lynharta, etnografické diela Srba V. Karadžiča, chorvátskeho archeológa Μ. P. Katančiča, slovenského slavistu P. J. Šafárika. Kriticky študoval publikácie nemeckých autorov Bayera, Schlözera, Müllera i Herdera. Venelin bol naviac dobrý lingvista a cestovateľ, čo mu umožnilo robiť niektoré zovšeobecnenia a na tú dobu prekvapujúce závery. V  rozhovoroch často vyjadroval protest proti nemeckej historickej škole v Európe. Ako znalec primárnych zdrojov s množstvom spoľahlivých údajov o dávnej minulosti Slovanov bol rozhorčený západným monopolom na historickú pravdu a aroganciou k Slovanom. Ako keby „iba oni vlastnili všetku slávu európskeho sveta. Nemci pripisujú všetky slávne skutky novej histórie iba sebe“ – znepokojoval sa Venelin. Pomoc sa mu dostala od spoločnosti Μ. P. Pogodina, akademika petrohradskej akadémie vied, vydavateľa Moskovského Heralda a Moskvičana. Pogodin ako historik starej školy nielen pozorne načúval argumentom mladého romantika a presvedčil ho, aby opustil medicínu a aby „povedal učenému svetu odvážne a originálne hypotézy o Slovanoch“. Keďže Venelin okamžite nezískal žiadne oficiálne miesto vo svojej obľúbenej špecialite, dostal prácu učiteľa a inšpektora moskovských škôl (1836 – 1838). Pedagogická oblasť nebola jeho cieľom, ale medzi jeho študentov patrili také významné osobnosti, ako Konštantín a Ivan Aksakov, budúci ideológovia slavjanofilstva. Povolanie učiteľa mu však poskytlo dostatok voľného času, aby mohol pokračovať v štúdiu prameňov k histórii a dokonca aj inak. Sergej Timofejevič Aksakovci, otec slávnych študentov a  žiakov Venelina mu pomohol k tomu, že bol vyslaný na vedeckú študijnú cestu do južnej Európy – do Bulharska. Cesta bola koncipovaná ako oficiálna misia Ruskej akadémie vied, „od najvyššieho panovníka cára povolená“. Mladý autor, ktorý sa už stal známym slovanským polyglotom sa vydal na vedeckú cestu, ktorá trvala od 19. apríla 1830 do 16. októbra 1831. Vedecká expedícia do Bulharska a Valašska prišla Venelina veľmi draho. Počas dlhej cesty – z Moskvy na Balkán a späť sa dostal do viacerých problémov, ale predovšetkým stratil zdravie. Na juhu Ruska ho napadli banditi, ktorí ho takmer prebodli a v Silistre na brehu Dunaja, keď prechádzal do Rumunska vážne ochorel, čo ho pripútalo k posteli, v ktorej zostal ležať s vysokými teplotami desať dní. Z cesty napísal prvú gramatiku bulharského jazyka a vôbec prvé dejiny Bulharska. Osamelosť, ťažké pracovné vypätie nielen cez deň, ale aj po nociach, nevšímavosť okolia, chudoba a ťažký vnútorný konflikt, kvôli ktorému sa cítil ako v cudzej krajine, mu spôsobili zdravotné problémy so srdcom. Keď na Venelina prišla kríza, išiel síce na univerzitnú kliniku, ale tam ho pre nedostatok miesta neprijali. Po návrate domov bezvládne upadol na prahu svojej izby, zasiahnutý smrteľným úderom. Po niekoľkých hodinách, v nedeľu nadránom zomrel v náručí svojho bratranca I. Molnára ako 37-ročný. Ivan Molnár sa stal kurátorom archívu Venelina a zostala mu povinnosť zavŕšiť vydanie nedokončenej monografie. Venelin začal predbežnú prípravu knihy v roku 1834, krátko po tom, čo dostal titul riadneho člena „Spoločnosti ruských dejín pre starovek“ (1833). V práci pokračoval aj po dobu, keď bol učiteľom a inšpektorom moskovských škôl (1836 – 1838). Neočakávaná smrť 26. marca 1839 však prerušila jeho prácu na rozsiahlom diele. Ivan Molnár nielen pripravil na vydanie Venelinove rukopisy, ale z rukopisov pridal k originálu diela viacej ako sto strán rôznych štúdii a poznámok, ktoré sa vzťahovali k Slovanom. Bratranec Ivan Molnár o ňom povedal: „Mal silnú postavu a vyznačoval sa atletickým duchom: Mohutná a prenikavá myseľ, hĺbka úvah, zdvíhajúca sa do silných poetických nadchnutí, zriedkavá schopnosť sústrediť duševné sily na jeden predmet a odvrátiť pozornosť od všetkého, čo by ho rušilo, utváralo jeho vnútornú fyziognómiu. Jeho tvrdá práca a intenzívne myslenie boli úžasné. Cítil v sebe neodolateľné volanie na dobrodružné cesty históriou a  nedal sa od nej odkloniť. Vnútorný hlas ho vždy k  nej vrátil bez ohľadu na osobné problémy.“ A v úvode druhej knihy Venelina označil za „jedného z najviac hlbokomyseľných tvorcov ruskej vedeckej literatúry.“ (Podľa úvodnej štúdie editora súborného diela prof. Pavla Tulaeva vybral a upravil V. Timura).

Celkové hodnotenie diela J. Venelina pre toto vydanie nebolo cieľom. Jeho dielo je však neobyčajne zaujímavé, napriek tomu, že poznatky v priebehu 200 rokov od napísania diela mnohé poopravili, vrátane teoretických pohľadov aj prístupov k problémom. Do nášho výberu sme zaradili predovšetkým tie časti, ktoré sa nás dotýkajú a majú čo povedať aj našim súčasníkom, aj keď môžeme mať k niektorým jeho prístupom a pohľadom také či onaké výhrady. Množstvo citátov z klasickej literatúry však nestráca na aktuálnosti ani dnes, a jeho analýzy kmeňových názvov tým skôr, že ich uvádza niekedy v celkom iných súvislostiach, na aké sme si zvykli. Tým však aj inšpiruje k novému zamysleniu sa nad niektorými nevyriešenými  historickými problémami našej minulosti v súlade so súčasnými poznatkami, ktoré J. Venelin nemal k dispozícii. Do prvej časti sme zaradili pre nás azda najzaujímavejšiu prácu J. Venelina „Starovekí a súčasní Sloveni v politických, historických a náboženských vzťahoch k Rusom“. Jeho Sloveni majú dvojaký význam alebo obsah. V jednom prípade uvádza dva kmene Slovenov, z ktorých jeden tvoria Slovinci a druhý Slováci, o ktorých však veľa nepovedal. Podrobne sa venuje analýze Slovenov prvého kmeňa – Slovincov, ktorý vymedzuje Jadranským morom a Bodamským jazerom na západe, Dunajom na severe a Panóniou na východe. Dnes však na základe jazykových výskumov prof. J. Stanislava vieme, že osídlenie Slovenov presahovalo na východe k Transylvánskym Karpatom v Rumunsku a podľa Jordana východná hranica bola na rieke Dnestri, čo potvrdzujú aj jazykové výskumy ďalších lingvistov a bádateľov (Avenarius). Zaujímavosťou pritom je, že k prvému kmeňu (vetvy) Slovenov (Slovincom) zaradil ako samostatné kmene Krajincov (Karnov-Kransko), Istrijcov, Panónov, Norikov, Retov, Vindelikov, Dalmatíncov, Ilýrov a Venetov (vo Venecii). To je nový a inšpirujúci prístup a pohľad. Texty sme skracovali minimálne až od podnázvu kapitolky „Vindelicia, Vindelici“. Do druhej časti sme zaradili dielo „Obyvatelia okolo Baltského mora – Slovania“, v ktorom podrobne analyzuje osídlenie na celom pobreží Baltského mora s významnými mestami: Vollin (na rovnomennom ostrove), Vineta (na ostrove Usedom), Arkona (na ostrove Rujana), ale aj mestá ako Retra, Stargrad, Veligrad, Rostock, Živan a celý rad ďalších pred ich zničením Dánmi, Sasmi a vôbec germánskymi kmeňmi. V tejto časti sme texty neskracovali. Do  tretej časti sme vybrali zaujímavú štúdiu „O  pôvode Slovanov všeobecne, zvlášť  Rusov“, aj napriek tomu, že k viacerým problémom a ich riešeniu je možné mať výhrady. Prvú kapitolu o Slovanoch sme nekrátili, ale druhú kapitolu o Rusoch sme podstatne skrátili, pretože je trojnásobne rozsiahlejšia ako kapitola o Slovanoch (obsahuje vyše 80 tlačených strán). Sú tam zaujímavé myšlienky, osobitne o pôvode Varjagov, ktorí ako vyplýva z textu by sa mali formovať práve po úpadku vyššie uvedených slovanských miest na pobaltskom pobreží. Pri prekladoch sme zápasili s  terminologickými problémami, predovšetkým pokiaľ ide o názvy. Či už ide o názov Sloveni, ktorý nemožno aplikovať iba na Slovincov, ako to urobil Venelin už preto, lebo do tohto názvu patrí aj druhý kmeň či vetva Slovenov – Slováci, nehľadiac na to, že dnes vieme, že Sloveni boli rozšírení až po Dnester. Preto tam, kde to bolo potrebné, sme za názov Sloveni pridali Slovinci-Slovenci-Slovenia. Okrem toho aj ostatné názvy Venelin uvádza v mnohých variantoch podľa toho, ako ich vyexcerpoval v originálnych materiáloch (gréckych, latinských atď.) Podobný problém bol v tretej časti predovšetkým s názvom Rusi-Rosi, Rusko-Rosia. Z tohto dôvod sme volili taký prístup, že sme sa usilovali ponechať názvy v  originálnych tvaroch ako ich uviedol Venelin, pravda, s prepisom do latinky. Keby sme ich prekladali do súčasne používaného tvaru, text by stratil význam.

Viktor Timura