Anastázia Bendželová (nar.1941) – ďalej len Nasťa, dnes zdraviu tešiaca sa rodáčka zo Starých Hôr nám v tomto „Čriepku“ rozpovie svoje spomienky na druhú svetovú vojnu na Starých Horách. Hoci mala v tom čase len 4-5 rokov, ostali jej v pamäti zážitky, ktoré vnímala očami dieťaťa, pričom niektoré spomienky, doplnením detailov, jej pomohli neskôr zrekonštruovať rodičia či starší súrodenci.
Z detských liet si Nasťa spomína na šťastné rodinné detstvo, ktoré bolo na sklonku vojny zasiahnuté vojnovými drámami. Prvé si pamätníčka rozpomenula na rodinu Bodnerovcov, bardejovských Židov, ktorých ukrývali jej rodičia (Jozef Hanoš-Chladný a Mária Chladná, rodená Riesová), a to najprv na svojom dome a potom na rôznych miestach v okolitých horách. Bodnerovci, chvíľu po zatlačení SNP do hôr skúšali nenápadný a samostatný život v hore, ale doráňaní útrapami daždivej jesene sa rozhodli požiadať o úkryt v doline. Zhodou okolností a skôr podľa intuície narazili na osamotený dom, asi 400 metrov za starohorskou kaplnkou sv.Anny. Pamätníčka spomína na tváre dvoch synov rodiny (Josiho a Naftaliho, dvojičky vo veku zhruba 17 rokov) ktorí spolu s otcom Emanuelom (Mendelom) Bodnerom vďačne pracovali v hospodárskych prístavbách domu – kôlni či maštali, aby sa odmenili svojim dobrodincom, rodine Chladných. Matka rodiny – Dina bola skôr pasívna a akosi rezignovaná. Snaha o odvďačenie sa tým, ktorí ich prichýlili, bezmála vypálila veľmi zle, keďže židovskú rodinu, ktorá nedbala na upozornenie pána domu – aby sa skrývali v sene na povale, objavili v novembri 1944 pri práci v kôlni nemeckí vojaci. Podľa fyzického výzoru usúdili, že ide o skrývajúcich sa Židov, nahnali ich vyprostiť nemecké zapadnuté auto a nepochybne im chystali odsun a nešťastný osud, ktorý zažili mnohí ich príbuzní. Mária Chladná, to jest Nastina mama, zapojila všetok svoj šarm belasých očí a vojakov obskakovala, dala im napiť teplého čaju a najesť a získala si tak sympatie veliteľa tejto malej jednotky. Jozef Chladný-Hanoš, jej muž, zapojil všetky mentálne sily, ukazoval legitimácie, ktorými sa snažil presvedčiť, že je verným činovníkom obce a že rodina v kôlni sú ich vzdialení príbuzní, práve u domácich na návšteve zďaleka. Obaja rodičia chápali, že ide o veľa – v tom momente už nielen o životy samotných Bodnerovcov ale aj o osud celej rodiny Chladných, keďže za prechovávanie Židov hrozil od nekompromisných Nemcov najprísnejší trest. Nemci, ktorí naďabili na Bodnerovcov v ich dome, boli zároveň práve na akejsi výprave nákladným autom za iným cielom a tak, pôsobením všetkých horeuvedených okolností a snáh domácich sa akosi skľudnili a nechali Bodnerovcov tak, na pokoji. Bodnerovcov po tomto desivom zážitku Nastin otec skrýval zdárne už nie na chalupe, ale v rôznych horských úkrytoch až do konca vojny, ale to už je iný príbeh.
Jasnú spomienku má pamätníčka na ľudský rozmer partizánov, ktorí občas z rôznych dôvodov zišli z hôr a zastavili sa na ich dome, ktorý bol vlastne v rámci obce odlúčenou samotou. Pomerne dobre dodnes vidí situáciu, ako sedela na kolenách rusky hovoriacej partizánky, ktorá mala na hlave ušanku (vojenskú baranicu) a oblečený prešívaný vojenský kabátec (telogrejku). Partizánka sa jej prihovárala, hojdala ju, usmievala sa a z voľnej dutinky látkového guľometného pásu, preveseného krížom cez hruď, jej vytiahla v šúlci zrolované slovenské bankovky nízkych hodnôt, ktorými ju obdarovala.
Nasťa si rozpamätala matne aj na prechod frontu, keď bola na Staré Hory vedená delostreľba (pravdepodobne od ustupujúcich Maďarov od Motyčiek), ktorej strely dopadali do blízkosti ich domu. Jej otec, nestihnúc si nájsť iné útočisko, ostal v maštali, schúlený o stienku a mama Mária zobrala všetky deti vrátane Nasti, ktoré striedavo niesla a strkala do hustej hory smerom na Majerovu skalu cez lúčku, ktorú mali nad domom. Po niekoľkých stovkách metrov behu cez strmý, ešte snehom zmáčaný les deti skryla doslova na kope, za kmeňmi mohutných stromov.
Obec Staré Hory bola oslobodená spoločným úsilím Rumunskej kráľovskej armády a Červenej armády dňa 4.4.1945, pričom ako prvá vstúpila z juhu alebo juhovýchodu do obce hliadka-predvoj práve Rumunskej armády, vedená miestnym občanom. Z rozprávania jej rodičov pamätníčka vie, že čiara bojového dotyku sa deň oslobodenia prelievala niekde na ceste povyše ich chalupy, údajne neďaleko domu strieľalo nejaký čas delo jednej bojujúcej strany smerom na juh a onedlho na tom istom mieste delo druhej strany zase smerom na Motyčky.
Nasti sa ako záverečná spomienka z tohto obdobia vynára niektorý deň, ktorý musel nasledovať krátko po oslobodení obce. Na dvore jej rodičovského domu sedia a postávajú v ťažkých kabátoch odetí, vojnovými útrapami zafúľaní Rumuni, usmievaví počas chvíľky, v ktorej nezažívajú bytostný strach o život v ľútom boji, hladne hltajúci navarené jedlo.
Pohybuje sa medzi nimi aj hravý vlčiak, ktorí vedno putuje s Rumunmi frontovými cestami už bohvieako dlho, pre ktorého však tí nemajú dostatok jedla a tak ho po dohode nechávajú na starosť rodičom Chladným. Vojaci v ten deň nastupujú a odchádzajú a nepriviazaný vlčiak sa vtedy vytrháva a navždy odbieha za vojakmi, ktorí sa s ním doteraz delili o potravu a prístrešok…
Boris Šeliga
Súrodenci pamätníčky okolo roku 1940 na Starých Horách
zo zbierky B.Š.
osada Starych Hor – Richtárová v prvej polovici 20 storočia (stará transkripcia ako „Rychtárová“)
so súhlasom OZ Haliar