V prvom dieli „Fragmentov“ priblížime spomienku dnes už nebohej Angely Riesovej (nar.1920 – zom. 1987), ženy žijúcej celý život na Starých Horách, v osade Dolný Jelenec. Práve v Dolnom a Hornom Jelenci bola počas SNP zriadená potravinová základňa – dokonca sa hovorí o armádnych jatkách – pre povstalecké jednotky bojujúce v okolí (Revúcka a Harmanecká dolina). Angela bola v tom čase zaradená ako dobrovoľná zdravotná pomocníčka, pričom disponovala značnou zásobou liečiv, ktorými pomáhala aj neskôr miestnym partizánom, po zatlačení SNP do hôr. V horách pôsobili jej dvaja bratia a Angela neraz vykonala v zime 1944/45 dlhý a úmorný pochod k nim ako spojka z radov civilného obyvateľstva za účelom doručenia správ, liekov či obväzov.
K partizánskemu odboju sa viaže hneď niekoľko jej ďalších spomienok. Pôvodne, pred Povstaním mala vykonávať v ľudovej škole v Hornom Jelenci funkciu pomocnej učiteľky, no škola bola zabraná na jeseň 1944 pre nemecké vojenské účely. Podobne boli viaceré individuálne domy v oboch osadách zabrané nemeckými šaržami a ich adjutantami-pobočníkmi. Priamo v dome otca Angely, kde sama tiež bývala, sa dočasne usídlili štyria Nemci-šarže, pričom zaujali jednu izbu a ich „pucflekovia“ sa ubytovali v susedovom dome. Angela, ovládajúca základy nemčiny sa snažila porozumieť ich hovoru pri jedle, keď ich obsluhovala a útržkovité informácie potom odovzdávala odboju. Po ich odchode sa objavovali v osadách Nemci už len sporadicky a Angela mala dohodnuté znamenie s partizánmi, pozorujúcimi laz z okraja hory, ktorým signalizovala, že Nemcov v domoch niet a teda že vzduch je „čistý“. Obďaleč totiž stála a dodnes stojí stará, malá zvonica, ktorú pozná snáď každý miestny obyvateľ. Keď Nemci neboli v osade, steny zvonice ostávali voľné, no keď sa Nemci čo len objavili, opierala Angela o stenu kaplnky tri drevené drúky. Jedného dňa sa tento prístup ukázal ako zradný. Nechajme Angelu rozprávať vlastnými slovami:
„Je neskorý tmavý zimný večer, len sneh sa belie. Zrazu k nám neohlásene vošiel starší vychudnutý Nemec a posadí sa do tepla, pri petrolejke sa usmiaty zdôveruje, lebo našiel u nás ľudí, čo aspoň trochu rozumejú nemecky. Práve nám ukazuje fotografie svojej rodiny, keď začujem zvonku hvizd. Strhla som sa a hneď sa beriem s krčahom von, akoby po vodu. A tam vidím môjho brata, ktorý zišiel z hôr a chce ísť domov pre zásoby. Čo teraz? Tíško ho oboznamujem so situáciou, obraciam ho a aby nezostali stopy už stúpa rýchlo po studenom tekúcom jarčeku do hory. Celá roztrasená idem dnu, no Nemec nič podozrivého nezbadá. Keby vošiel brat dnu, smrť by bola istá.“
Angela, ale aj jej vtedy chorý otec – Emil Ries o ktorého sa starala v rodičovskom dome, sa dostali do prekérnych situácií v mieste, ktoré stálo na pomedzí nemeckých protipartizánskych záťahov a partizánskych akcií ešte niekoľkokrát. Spomínala, ako ju mrazilo keď striedajúce sa nemecké hliadky vstúpili nečakane do domu a zbežne ho prehliadali a na klincoch viseli kabáty bratov – partizánov, ktoré tu nechali pri menení mokrého oblečenia zavesené, pričom vo vreckách kabátov sa nachádzal po jednom-dvoch zabudnuté náboje, ktoré sa vtedy bežne nosili. Druhý krát sa Nemec zase zaujímal, prečo viazanie na lyžiach Riesovcov je nastavené na veľkú topánku, hoci Angela má chodidlo malé. Tá sa bránila, že iné lyže doma nemajú a že si topánku k viazaniu a k lyži priväzuje pevnými remienkami. V skutočnosti lyže občas slúžili v týchto mesiacoch bratom – partizánom, ktorí mali logicky topánky väčšie. Keď po odchode Nemcov pozrela do komory, zistila, že si Nemci popri nepríjemných otázkach odniesli aj vrece múky.
Neradostná spomienka sa viaže ku zimnému dňu, keď ráno zašla s plecniakom zásob za bratmi nad Horný Jelenec, pretože ako mladá žena bola Nemcom nenápadnejšia než akýkoľvek muž kráčajúci horou. Po návrate, uzimenú, skrehnutú ju nečakal vytúžený oddych v chalupe. V chalupe už bola sovietska partizánka a nekompromisne nútila tam bývajúcich do toho, aby niekto ako spojka odniesol partizánom pod Majerovou skalou rozkaz-list velenia vyššej jednotky, čiže partizánskeho oddielu. Neoblomný postoj partizánky bol iste dôvodný, partizánsky spôsob boja si vyžadoval širokú, ale aj riskantnú podporu odboja cez miestnych obyvateľov – mužov, ženy ale aj prostredníctvom detí. Chorý otec a postaršia teta Angely sa na túto úlohu nehodili a tak sa pozornosť partizánky zamerala logicky na uzimenú Angelu. Potenciálna cesta pod Majerovu skalu, naviatym snehom, mrznúcim poobedným skracujúcim sa dňom bola dlhá, občas nebezpečná a značne namáhavá a tak sa Angelin otec rozhodol postaviť na odpor, pričom vysvetľoval, že Angela nemusí celú cestu prežiť. Jeho rozhodný odpor nenašiel u presvedčenej partizánky pochopenie, a tak prišlo k tomu, že tá pozdvihla veľvýznamne v geste samopal. Otec, vedomý si, že ťahá za kratší povraz, Angelu vystrojil na cestu a tá, nevoľky absolvovala pochod snehom, vrátiac sa po splnení úlohy už nocou domov. Aj týmto sa dá ilustrovať, že podmienky odboja boli tvrdé, okolnosti, do ktorých sa civili ako pomocníci partizánov dostávali, boli často na hrane a len duchaprítomnosť, psychické sily a fyzická výdrž umožnila Starohorcom prečkať vojnové časy poväčšinou v zdraví.
Boris Šeliga
Dolný Jelenec
autor Jerzy Opioła
licencia CC BY-SA 4.0
zo stránky https://pl.wikipedia.org/wiki/Dolný_Jelenec
Dolný Jelenec pred 2. svetovou vojnou
zo zbierky B.Š.