€13.90
Rozprávkovú knižku vydalo Krajské osvetové stredisko v Nitre. Je určená hlavne deťom mladšieho školského veku a jej cieľom je vzbudiť pozornosť a vyburcovať mládež k úcte a ochrane prírody, ako aj všetkého živého tvorstva, čo do nej patrí. Zároveň však vysvetľuje príčiny zlého stavu a naznačuje smer, ako daný problém zlepšiť.
Knižka pozostáva z nasledovných 9 kapitol:
(…ako si ľudia vážili prírodu, ochraňovali ju a robili všetko pre to, aby si navzájom pomáhali).
(…ako ľudia začali prírodu pretvárať, aby z nej čo najviac vyťažili).
(… ako začala príroda po neuvážených zásahoch človeka chradnúť).
(…ako zásah človeka prírodu poznačil a ako sa v nej zmenili životné podmienky).
(…ako sa dvaja kamaráti rozhodli prírode pomôcť a koľko ich to stálo námahy).
(…ako vyšlo všetko úsilie kamarátov nazmar, lebo príroda bola veľmi poškodená).
(…ako si ľudia prestali vážiť prírodu a sebectvom i ľahostajnosťou jej spôsobili ešte väčšie utrpenie).
(…ako kamaráti z detstva svojou húževnatosťou a cieľavedomým konaním prírodu znovu oživili).
(…ako si ľudia uvedomili svoje chybné konanie voči prírode a ako ju znovu začali ochraňovať, aby bola všetkým na úžitok).
Slovo o autorovi
Ing.Radúz Sedlár sa narodil 26.1.1954 v dedinke Horné Štitáre okr. Topoľčany, kde chodil aj do Základnej deväťročnej školy. Po jej skončení sa v Starej Turej vyučil za nástrojára a neskôr v Bratislave maturoval v odbore strojárstvo a spracovanie kovov. Určité obdobie v strojárstve aj pracoval, ale pre svoju dobrodružnú povahu vstúpil do radov policajného zboru, kde pôsobil v niekoľkých odboroch a nakoniec skončil v Nitre vo funkcii vrchného inšpektora kriminálnej polície. V roku 1990 začal podnikať v oblasti súkromných pátracích a detektívnych činností. Popri tejto práci vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre, odbor krízový manažment a skoro všetok svoj voľný čas venuje prírode. Už niekoľko rokov chová a do voľnej prírody vypúšťa králikov divých, ktorých genofond je na Slovensku veľmi ohrozený. Z jeho doterajšej literárnej a básnickej tvorby bolo v roku 2017 Krajským osvetovým strediskom v Nitre vydané dielo, „12 rozprávok o ľuďoch, zvieratkách a vtákoch“https://www.slavica.sk/produkt/raduz-sedlar-12-rozpravok-o-ludoch-zvieratkach-a-vtakoch/. V súčasnej dobe pracuje na knižke, v ktorej sa striedajú rozprávky s pesničkami, no tiež treba spomenúť aj jeho ďalšiu tvorbu a to je viac ako 100 zatiaľ nevydaných básní a aforizmov.
Slovo o ilustrátorke
Mgr. art. Andrea Harmadyová, rod. Harmadyová sa narodila 27.12.1979 v Novej Bani. Základnú školu navštevovala v obci Rybník, okr. Levice a Strednú školu úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor dizajn hračiek a dekoratívnych predmetov. Po tomto štúdiu pokračovala na Vysokej škole Akadémia umení v Banskej Bystrici, odbor voľná grafika. Vo svojej tvorbe sa venuje kresbe, perokresbe a technike akvarelu. Tvorba ilustrátorky je zväčša realistická, inšpirovaná detským videním, tajomstvami prírody a jej všakovakých zákutí. Popri vyučovaní na Základnej umeleckej škole v Tlmačoch sa venuje vlastnej výtvarnej tvorbe, ilustrovaniu kníh a to najmä detskej literatúry.
(…ako si ľudia vážili prírodu, ochraňovali ju a robili všetko pre to, aby si navzájom pomáhali).
Je to už veľmi dávno, čo v malebnom údolí na lúke pod miernym svahom začala zo zeme vytekať čistá pramenistá vodička.
Nikto z ľudí si už veru nepamätá, kto prameň objavil a urobil tam studničku. Ba ani to, kto prečistil a prehĺbil plytké koryto jarku, aby vytekajúca voda nezostávala rozliata iba tak po lúke, ale aby mala kadiaľ odtekať do blízkeho potôčika.
V tomto čarokrásnom prostredí sa dobre znášali všetky poľné aj lesné zvieratká a vtáky, ktoré tu nachádzali priestor na vyvádzanie svojich mláďat, alebo iba tak na oddych, keď boli unavené. Vždy prišli opatrne k prameňu, napili sa dobrej, studenej osviežujúcej vodičky, a potom zase v tichosti odišli.
Aj ľudia, ktorí chodili na lúku kosiť trávu, ale aj tí, čo cez lúku iba prechádzali keď išli pracovať na pole, studničku vždy vyčistili a až potom sa niekoľkými dúškami vody osviežili. Pritom studničke vždy poďakovali slovami:
„Pánboh zaplať studnička. Ój, ako dobre, že si tu“.
Keď na poli dozrelo obilie a začali žatevné práce, pre ľudí, čo pracovali na horúcom slnku, bolo toto miesto požehnaním.
Tu si chodili oddýchnuť a občerstviť sa niekoľkými dúškami dobrej vody.
Deti, ktoré chodili na lúku pásť husi, kozy, kravy alebo ovečky, sa tam tiež veľmi radi hrávali, lebo sa v prameni mohli vždy osviežiť. Zvlášť dievčatká si rady v zrkadliacej hladine obzerali svoje vrkôčiky alebo venčeky, ktoré si plietli z poľných kvetov, a potom si ich dávali na hlavy, aby boli krajšie.
Aj šarvantní chlapci s rozpálenými lícami od neustáleho behania a lozenia po stromoch, sa v chladnej vode tiež radi osviežili.
Studnička i lúka boli šťastné, že sú toľkému svetu na úžitok. Boli presvedčené, že lúka je tu na to, aby na nej rástla tráva a všakovaké liečivé bylinky, no a studnička, aby stále dávala a dávala dobrú pramenistú vodičku všetkým, čo ju potrebujú.
Keď prišla zima a celý kraj sa zahalil do snehovej prikrývky, lúka vyzerala ako mladá nevesta pred vydajom.
Bola nádherne biela. Všade vládlo posvätné ticho, iba zo studničky neúnavne vytekal pramienok vody, ktorý nezamŕzal ani v najväčších mrazoch.
Stromy, ktoré rástli okolo, boli ako pytači, čo lúku chránili svojimi mohutnými kmeňmi a konármi, aby na ňu silný severný vietor nenafúkal veľké záveje.
Tie sa vytvárali iba na jej okrajoch a tam ticho čakali až do jari, kedy ich zubaté slniečko začalo pomaly roztápať.
Voda, ktorá potom zo snehu vznikla, pomaly presakovala do hĺbky čiernej zeme, kde si ju studnička vo svojom podzemnom labyrinte našla a cez svoj prameň ju znovu ponúkla ľuďom, zvieratkám, vtákom aj rastlinám čo rástli na lúke.
Takto to išlo veľa rokov a nikdy nikomu z tohto kraja nezišlo na um, že by sa to malo niekedy nejako zmeniť.
Rozmer: A4
Väzba: V8